Rozhovor s básnikom Martinom Vladom (Knižná revue 2007/11)

Umenie je medziiným istým druhom hľadania, keď smrteľník má pocit, že ho etika, veda alebo náboženstvo neuspokojuje. Azda ide o hľadanie božského mimo božského, keď jestvujú otázky a nie sú odpovede. Aj literárna tvorba dáva záplaty na prázdne diery, ktoré spôsobujú, že vo vedomí nie je čosi zavŕšené. Viem, že si veriaci. Čo ti nedokáže ponúknuť napríklad kresťanstvo? Koho alebo čo hľadáš vo svojej poézii?

Kresťanstvo chápem ako ponuku. Čo sa týka mojej poézie, nenájdem v nej, akokoľvek by som sa snažil, nič iné iba – prepytujem – seba. A cez seba to, čo ma inšpirovalo k tomu, aby som vzal pero, papier a pokúsil sa o báseň. Alebo o afobáseň, ako niekto výstižne nazval moje lavírovanie medzi aforizmom a básňou. Poézia môže byť rozhovorom s Bohom. A nemusí to byť vždy len smrteľne vážny rozhovor, veď zmysel pre humor je istý druh inteligencie. Boží dar, ktorý sa hádam veľmi nebije s poéziou. Tomáš Janovic sa mi svojho času „podpísal" pod niekoľko afobásničiek z mojej knižky Kafedrála / Sen ortodoxného kávičkára, kde je tých – hádam aj trochu vtipných – „flirtov" s Bohom niekoľko. Dovolím si uviesť: „Boh je len jeden / keby ich bolo viac / pravdepodobne by sa nikdy / nedohodli / na stvorení sveta." Inšpirácia nielen božským. Odobrenie takýchto textíkov pánom Janovicom hádam len dokazuje, že meno Božie som nebral nadarmo.

Akýkoľvek zázrak musí byť v právomoci viery, principiálne len vtedy nemá zmysel podrobovať ho analytickému skúmaniu, ktoré by mohlo rozhodnúť o jeho pravdivosti alebo nepravdivosti. Samozrejme, hovorím doslova o zázraku v rozpore s moderným skeptickým rozumom. Zázračno však môže mať prízemnejší význam, ktorý živí a kriesi poéziu všedného života. Ktoré záležitosti ešte považuješ za zázračné?

To, čo živí a kriesi poéziu všedného dňa, je sám všedný deň so svojimi situáciami, momentmi, detailmi, atmosférou. A byť básnikom znamená všetko toto vidieť. Teda vidieť to, čo možno väčšina ľudí nezachytí. Osobne nemám rád termín „poézia všedného dňa". Keď tieto slovné spojenia počujem, vybaví sa mi niečo druhoradé, podradné. A mám pocit, že mnohí skvostní literáti to tak aj cítia. Ja však ten život v literatúre potrebujem mať. Nedávno som mal chrípku, mohol som si dovoliť knižku. Prečítal som si Stanislava Štepku, Desatoro (a zopár navyše). Radošinské naivné divadlo, alebo Semafor (pre Štepku bol Semafor vzorom) z čias jeho zlatej éry (Suchý, Šlitr) považujem za tie zázračné záležitosti, na ktoré sa pýtaš a ktoré pretrvali. Humor, v pätách ktorého kráča smútok, mi bol a stále je veľkou inšpiráciou. Dodnes mám všetky tie poklady na starých vinylových platniach... Chodievam sa občas stíšiť na cintorín. Raz som si pri jednom z hrobov všimol mamu a syna. Sotva prváčika. Mama podala synovi zápalky a dva kahančeky. Chlapec kahančeky zapálil. Vietor plamienky sfúkol. Chlapec kahančeky znovu zapálil. Vietor plamienky znovu sfúkol. Chlapec si striedavo pospevoval a mrmlal popod nos. Mama po chvíli začala syna ťahať od hrobu, bol čas ísť domov. Chlapec sa na matku nechápavo pozrel. Rozplakal sa. To je možno tiež taký zázračný okamih všedného dňa, ktorého som mohol byť svedkom.

Chápem prirodzenú obľúbenosť tvojej poézie u mnohých čitateľov – jednoducho a zrozumiteľne vyjadruje paradoxné pravdy o živote. Zrejme i preto má poézia ozvláštňovania detailov bližšie k čitateľom než k odbornej kritike. Hoci sa tento druh básnenia šíri davom vo väčšej miere ako iný, predsa len poézia ako celok zostáva na periférii umeleckých a kultúrnych záujmov. V čom spočívajú príčiny a čo by ju mohlo dostať z tohto smutného postavenia?

Umelecké a kultúrne záujmy boli pred rokom 1989 štedro podporované, ale zároveň podrobované krutej ideologickej kontrole podporovateľa. Možno aj poézia bola vtedy viac „čelom k masám". Je všeobecne známe, že diktatúra praje slovu. Slovo má váhu, neslobodná spoločnosť sa dá slovom udržiavať aj rozkladať. V normalizačnom období deklarovaného socializmu v Československu bolo slovo, ktoré diktovalo, už vyprázdnené, ale slovo, ktoré zaznievalo v divadlách, filmoch, humore, alebo bolo napísané, prinášalo úľavu, preto sa možno viac čítalo a celkovo žilo kultúrou. Riešenia pre dnešok spočívajú v dobrých nápadoch jednotlivcov a skupín. Sú známe prípady „ultrajemného" vnucovania poézie obyvateľstvu, napríklad na zastávkach a v prostriedkoch MHD. Neviem, či niekto niekedy efektívnosť takéhoto „útoku" plachých básnikov na masy aj vyhodnocoval. Či si nejaký cestujúci, ktorý príliš neholduje poézii, a celkovo knižkám, cez tento spôsob šírenia poézie potom našiel cestu do knižnice. Jedno je isté. Poézii sa vždy dobre darilo na periférii; kto po nej veľmi túži, tam si ju nájde.

Okrem poézie príležitostne píšeš prózu. Vraj kvalitná autorská dvojstrannosť je neobvyklá: pochopiteľne, ak je niekto výborný v poézii, nemusí byť excelentný v próze a naopak. Je na to viac dôvodov. V literárnej praxi sám pozorujem viaceré takéto prípady, na druhej strane ich vyvracajú ukážkové príklady viacstrannosti z dejín svetovej literatúry. Ako vnímaš autorské pokusy usilujúce sa o zásah do širokospektrálnej tvorby? Prečo si sa začal venovať aj próze?

Niektorí bardi tvrdili, či tvrdia (napríklad Štefan Moravčík), že dobrý spisovateľ musí vedieť napísať všetko. Napríklad Vojtech Mihálik nepustil kedysi do Nového slova nádejného adepta poézie, pokiaľ mu, chudák, nedokázal, že ovláda aj viazaný verš, prípadne, že vie napísať aj tzv. „angažovaný" text poplatný dobe. Možno polemizovať o tom, nakoľko je remeslo dôležité pre celkový výsledok. Túto otázku napokon otvoril aj Jožo Urban vo svojej „učebnici" Utrpenie mladého poeta. Je však v ľudskej povahe všeličo si vyskúšať. Kedysi som sa pokúšal aj o recenzie. Našťastie som si uvedomil, že sú to len moje laické pohľady na knihu, pričom recenzia si žiada viac. Netrúfam si ani na rozsiahlejšiu prózu. Aj na poviedku som si pekne dlho počkal. Hovorí sa, že na prózu si treba nažiť. Mám asi dve desiatky poviedok, z ktorých väčšina bola uverejnená v novinách, časopisoch a v rozhlase. Takto ich testujem. Neponáhľam sa. Radosť z písania ma neopúšťa, ale píšem menej. Už vyše roka som nenapísal báseň. Štvorstranovú poviedku píšem pol roka. Ďalší polrok ju „cizelujem". Ďalších zopár týždňov pochybujem o tom, čo som napísal. Texty často končia v koši. Knižku týchto ťažko vypiplaných poviedok by som si chcel venovať k 50-ke.

Akosi sme uzavretí pred svetom. Príliš veľa na pleciach nosia samotní spisovatelia, niekedy chodia s batohom a predávajú si vlastné knihy. Som rád, že sa vydávajú preklady, no bolo by fajn, keby sa začali objavovať nové mená. Ešteže autor v zahraničí zostáva v anonymite: pokiaľ jeho text ozaj stojí za to, môže sa presadiť skôr ako na domácej pôde, kde oficiálne kruhy si určujú svojich kandidátov. Naopak, známejší autor sa tam nemusí dočkať odozvy. Vydavatelia akoby zabúdali, že môžu profitovať z licenčných zmlúv. Veď slovenský knižný trh vzhľadom na zahraničný je zrnkom piesku v púšti. Potešila ma však nedávna svetlá výnimka – vydanie Balcovho Vrabčieho kráľa v poľštine. Čo nám podľa teba bráni publikovať v časopisoch a vydávať kvalitné knihy v zahraničí? Aké by mohlo byť riešenie?

Jedinou bariérou pre presadenie sa v oblasti akejkoľvek činnosti by mala byť iba nekvalita „produktu". To je však značne zjednodušený pohľad zodpovedajúci ideálnemu stavu. Do hry vstupuje veľa faktorov, ktoré ideálny stav menia na reálny. Ucelenejší prehľad o prekladoch súčasných slovenských autorov mladších ročníkov nemám. Cesta k prekladom vedie určite aj mimo oficiálnych štruktúr, ale prečo sa nepokúsiť najprv o inštitucionálny postup? Druhou cestou sú osobné kontakty v zahraničí a štedrý mecén. Najlepším riešením je realizovať obidve cesty paralelne. Ale to všetko sú len moje teoretické úvahy. Tak vysoko „nerúbem", aby som sa v tom vyznal. No viem o tebe, že vyšliapavaš akýsi chodníček a niečo sa už aj podarilo. Mimochodom, aj takto – takpovediac verejne – ti ďakujem za to, že moje básne mohli vyjsť v poľštine. Apropo, pán Balco. Jeho Strigôň je nezabudnuteľne pôvabný. A s chuťou som si prečítal Diablovu trofej.

Čítanie svetovej literatúry povznáša ducha, dáva rozhľad i autorovi, čo si môže dovoliť a čo nie. Môže tak naviazať na určité trendy, prísť s niečím novým, no zároveň ho čítanie stavia pred veľký problém: akou osobitou fikciou prekonať diela, ktorých sila núti k nefalšovanému obdivu? Nielen preto pri písaní diel vznikajú obrovské autorské pochybnosti, čo múdrych vedú k pokore. Ako vidíš budúcnosť slovenskej literatúry v kontexte svetovej?

O slovenskej literatúre sa debatuje a pochybuje v rôznych kontextoch asi odjakživa – teda odkedy je slovenská literatúra živá. Napríklad otázka Štefana Krčméryho (spisovateľa, literárneho historika a kritika), na základe ktorej bola pred časom spustená jedna z ankiet v Rak-u: „Čo myslíte, poskytuje nám naša poprevratová literatúra niečo potešujúce?" Odpovedal som vtedy v tom zmysle, že niet u nás inej literatúry, len poprevratovej. Pretože u nás taká obyčaj – predprevratová literatúra bola tiež niekedy poprevratová. Veď za necelé polstoročie som už žil kdekoľvek, a pritom som takmer nevytiahol päty z rodného mesta (ČSR – samozrejme, nemám na mysli 1. ČSR, ale už ľudovodemokratickú, ktorá trvala do r. 1960; ČSSR, SSR, ČSFR, SR). Ale vážne. Slovensko má svoje veľké mená a šťastné obdobia, ktoré žičili literatúre. Budúcnosť slovenskej literatúry v kontexte svetovej bude najskôr budúcnosťou literatúry malého národa. Zároveň sa mi však zdá, že literatúra národov – bývalých sovietskych satelitov, by mohla byť pre západný svet zaujímavá. Máme skúsenosť, ktorú tento svet nepozná, hádam len s výnimkou Španielska a Portugalska, pokiaľ ostaneme v Európe a budeme ignorovať farby. Generácia, ktorú tak šarmantne jedným písmenom azbuky pomenoval Viliam Klimáček, by mohla byť výzvou. Ale je aj celkom možné, že už nie. Časový faktor je neúprosný, a viac či menej sa týka aj literárnych tém bez ohľadu na nadčasovosť, ktorá by mala byť v dobrej literatúre samozrejmosťou. Od skončenia studenej vojny v Európe uplynulo už takmer toľko času ako od vzniku 1. ČSR po jej prvý zánik. Ale na druhej strane sú tu mladí literárni dravci, nezaťažení normalizačnou minulosťou, no poznačení dneškom.

Za rozhovor sa poďakoval Radovan Brenkus