Články

Rozhovor s básnikom Martinom Vladom (Knižná revue 2007/11)

Umenie je medziiným istým druhom hľadania, keď smrteľník má pocit, že ho etika, veda alebo náboženstvo neuspokojuje. Azda ide o hľadanie božského mimo božského, keď jestvujú otázky a nie sú odpovede. Aj literárna tvorba dáva záplaty na prázdne diery, ktoré spôsobujú, že vo vedomí nie je čosi zavŕšené. Viem, že si veriaci. Čo ti nedokáže ponúknuť napríklad kresťanstvo? Koho alebo čo hľadáš vo svojej poézii?

Kresťanstvo chápem ako ponuku. Čo sa týka mojej poézie, nenájdem v nej, akokoľvek by som sa snažil, nič iné iba – prepytujem – seba. A cez seba to, čo ma inšpirovalo k tomu, aby som vzal pero, papier a pokúsil sa o báseň. Alebo o afobáseň, ako niekto výstižne nazval moje lavírovanie medzi aforizmom a básňou. Poézia môže byť rozhovorom s Bohom. A nemusí to byť vždy len smrteľne vážny rozhovor, veď zmysel pre humor je istý druh inteligencie. Boží dar, ktorý sa hádam veľmi nebije s poéziou. Tomáš Janovic sa mi svojho času „podpísal" pod niekoľko afobásničiek z mojej knižky Kafedrála / Sen ortodoxného kávičkára, kde je tých – hádam aj trochu vtipných – „flirtov" s Bohom niekoľko. Dovolím si uviesť: „Boh je len jeden / keby ich bolo viac / pravdepodobne by sa nikdy / nedohodli / na stvorení sveta." Inšpirácia nielen božským. Odobrenie takýchto textíkov pánom Janovicom hádam len dokazuje, že meno Božie som nebral nadarmo.