Martin Vlado
Africké príslovie

Spisovateľ bol pomalý a nerozhodný muž, podľa Hartla1, vo veku staršej dospelosti. Žil v meste, ktoré malo dvestotisíc obyvateľov, celkom sám. Sám sa v jednom rozhovore charakterizoval ako solitér s citom pre ženskú dušu. Odvážne tvrdenie! Solitérom bol kdekto, ale s tým citom pre ženskú dušu to spisovateľ predsa len prehnal. Ako také niečo mohol tvrdiť, keď vieme, že žien v jeho živote bolo ako šafranu? Alebo pes bol zakopaný v tom, že každá normálna ženská potrebuje poriadneho chlapa a spisovateľ ním bol? Možno bol, možno nie. Čo však vieme naisto je to, že spisovateľ bol čudák. Písal a nič z toho nemal. Ani tú radosť už nie. V slovníku spisovateľov síce bol, ale iba v jednom. V tom druhom nie. Spisovateľ žil v krajine, kde sa odjakživa robilo všetko dvojmo, niekedy trojmo, alebo aj štvormo. Kedysi cez kopirák, dnes ináč. Jedno a druhé sedieť nemuselo. Spisovateľ sa to, napriek všetkému, snažil pochopiť. Jeho známy z krčmy, o ktorom spisovateľ vedel iba to, že učí na univerzite, tomu hovoril pluralita.

–

V jedno horúce sobotné popoludnie sedel spisovateľ v kresle na balkóne svojho panelákového bytu a listoval v novinách. Vo víkendovej prílohe denníka, ktorý zo zotrvačnosti už desaťročia odoberal, natrafil na africké príslovie. Znelo takto:
„Tí, čo sa vždy ponáhľajú, neuniknú smrti. No ani tí, čo sú pomalí, neuniknú životu."
Spisovateľovi sa príslovie zapáčilo. Noviny položil na veľkú drevenú debničku, ktorá mu v letných dňoch slúžila ako písací stôl, a prešiel do pracovne. Vzal odtiaľ čiernu koženú aktovku a vrátil sa na balkón. Zvalil sa do kresla, z aktovky vybral značkové pero a načiahol sa po denníku. Príslovie si opísal na čistý okraj, ten potom odtrhol a hodil do aktovky, bez ktorej sa takmer nepohol.

–

Leto ubehlo, dni boli čoraz kratšie. Na spisovateľa doľahla depresia. Zo svojich depiek kedysi dokázal vytĺcť aspoň malý príbeh, ktorý vystačil na krátku poviedku. No teraz sa o to ani nepokúšal. Deň čo deň v hlbokom zamyslení presedel hodiny za písacím stolom a pohrával sa s revolverom.

–

Červeným motoráčikom s pravidelným odchodom o 17:04 dorazil do mestečka za necelých štyridsať minút. Okolo trištvrte na šesť teda opustil malú staničku, prešiel zopár metrov a ocitol sa na mieste. V kaviarni Čierna ruža bol iba jeden hosť. Chlapík sedel pri miniatúrnom stolíku pre dvoch a meravo civel pred seba. Čašníčka pri bare čítala knihu. Spisovateľ oprel aktovku o barovú stoličku a vyštveral sa hore. Čašníčka zdvihla hlavu, oči vyčkávajúcej šelmy uprela na neho. Jej bledá pokožka ostro kontrastovala s čiernou farbou jej šiat. Spisovateľ si objednal obľúbenú značku červeného vína. Celú fľašu. Čašníčka vybavila objednávku a vrátila sa ku knihe. Spisovateľ vypil prvý pohár a ponoril sa do myšlienok. Nalial si ďalší. Kým ho vypil, vymyslel jej meno.
Strhol sa na prenikavé zakikiríkanie.
Jazmínka si priložila mobil k uchu. Telefonovala a usmievala sa. Občas prikývla. Prižmúrenými očami pritom pozorovala spisovateľa. Vyzeralo to, akoby sa usmievala na neho a dávala mu nejaké tajné znamenie.
Chlapík sa medzitým vytratil z kaviarne.
Po zotmení opustil Čiernu ružu aj spisovateľ. Ubytoval sa v penzióne Grand, iba na skok od kaviarne.

–

V izbe na prvom poschodí podišiel k oknu a dokorán ho otvoril. K oknu prisunul stoličku, o nohu stoličky oprel aktovku. Sadol si. Do izby prúdil čerstvý októbrový vzduch. Spisovateľ sa napriek tomu viditeľne potil. Náhle sa prebral z meravej nehybnosti, nemalo cenu to ďalej naťahovať. Načiahol sa za aktovkou, položil si ju na kolená a pomaly otváral. Vybral revolver, aktovku vrátil na miesto. Pevne sa zaprel do operadla stoličky a zbraň si priložil k sluche. Sekundy ubiehali. Váhal. Na nose ho šteklila kvapka potu. Chcel ju zotrieť vlhkou dlaňou voľnej ruky, ale nevládal.
Zaznel výstrel.

–

Precitol na poludnie. Osprchoval sa, obliekol a zišiel dolu na recepciu.
„Vy?!" zvolal prekvapený.
Jazmínka zdvihla hlavu od knižky.
„Myslíte si, že sa dá vyžiť z jedného platu?"
„Neviem. Čo sa stalo?"
„Neviete? Ten chlapík... z kaviarne..." povedala a vysmrkala sa do papierovej vreckovky.
Spisovateľ si náhle spomenul na africké príslovie.

–

Sedel v izbe na stoličke oproti otvorenému oknu a čakal. Vedel, že príde. Príslovia predsa nevznikajú len tak. Krátko po siedmej sa ozvalo klopanie na dvere. O niekoľko sekúnd znovu. Silnejšie a naliehavejšie. Dvere sa otvorili. Spisovateľ sa katapultoval zo stoličky, prudko sa otočil.
Stála tam. Pohľad vyčkávajúcej šelmy upierala na neho. Jemne si hryzla spodnú peru. Bruškom štíhleho dlhého ukazováka sa maznala s náušnicou na uchu. Spisovateľovi vystúpili na čelo kropaje potu. Telom mu prešli stovky voltov. Postavil sa mu.
Milovali sa. Spisovateľovo srdce búšilo. Krvný tlak sa blížil k hodnotám, pri ktorých v mozgu začína vznikať podivuhodná príhoda. Jazmínka sa tajomne usmievala, prižmúrenými očami pozorovala spisovateľa. Sem-tam prikývla a vzdychla: Áno. Spisovateľovi vyschlo v ústach. O chvíľu mu popukali pery. Útrobami sa mu šírila neznesiteľná páľava, ktorá ho zožierala. Potreboval vstať, opláchnuť si tvár, napiť sa vody.
No len čo sa nohami dotkol plávajúcej podlahy a urobil prvý krok, tíško sa zosunul k zemi. A v zlomku sekundy sa celý premenil na púšť.

1. Hartl, P.: Kompendium pedagogické psychologie dospělých. Praha: Karolinum, 1999, s. 231