Martin Vlado
Africké príslovie

Spisovateľ bol pomalý a nerozhodný muž, podľa Hartla1, vo veku staršej dospelosti. Žil v meste, ktoré malo dvestotisíc obyvateľov, celkom sám. Sám sa v jednom rozhovore charakterizoval ako solitér s citom pre ženskú dušu. Odvážne tvrdenie! Solitérom bol kdekto, ale s tým citom pre ženskú dušu to spisovateľ predsa len prehnal. Ako také niečo mohol tvrdiť, keď vieme, že žien v jeho živote bolo ako šafranu? Alebo pes bol zakopaný v tom, že každá normálna ženská potrebuje poriadneho chlapa a spisovateľ ním bol? Možno bol, možno nie. Čo však vieme naisto je to, že spisovateľ bol čudák. Písal a nič z toho nemal. Ani tú radosť už nie. V slovníku spisovateľov síce bol, ale iba v jednom. V tom druhom nie. Spisovateľ žil v krajine, kde sa odjakživa robilo všetko dvojmo, niekedy trojmo, alebo aj štvormo. Kedysi cez kopirák, dnes ináč. Jedno a druhé sedieť nemuselo. Spisovateľ sa to, napriek všetkému, snažil pochopiť. Jeho známy z krčmy, o ktorom spisovateľ vedel iba to, že učí na univerzite, tomu hovoril pluralita.

V jedno horúce sobotné popoludnie sedel spisovateľ v kresle na balkóne svojho panelákového bytu a listoval v novinách. Vo víkendovej prílohe denníka, ktorý zo zotrvačnosti už desaťročia odoberal, natrafil na africké príslovie. Znelo takto:
„Tí, čo sa vždy ponáhľajú, neuniknú smrti. No ani tí, čo sú pomalí, neuniknú životu."
Spisovateľovi sa príslovie zapáčilo. Noviny položil na veľkú drevenú debničku, ktorá mu v letných dňoch slúžila ako písací stôl, a prešiel do pracovne. Vzal odtiaľ čiernu koženú aktovku a vrátil sa na balkón. Zvalil sa do kresla, z aktovky vybral značkové pero a načiahol sa po denníku. Príslovie si opísal na čistý okraj, ten potom odtrhol a hodil do aktovky, bez ktorej sa takmer nepohol.

Leto ubehlo, dni boli čoraz kratšie. Na spisovateľa doľahla depresia. Zo svojich depiek kedysi dokázal vytĺcť aspoň malý príbeh, ktorý vystačil na krátku poviedku. No teraz sa o to ani nepokúšal. Deň čo deň v hlbokom zamyslení presedel hodiny za písacím stolom a pohrával sa s revolverom.

Červeným motoráčikom s pravidelným odchodom o 17:04 dorazil do mestečka za necelých štyridsať minút. Okolo trištvrte na šesť teda opustil malú staničku, prešiel zopár metrov a ocitol sa na mieste. V kaviarni Čierna ruža bol iba jeden hosť. Chlapík sedel pri miniatúrnom stolíku pre dvoch a meravo civel pred seba. Čašníčka pri bare čítala knihu. Spisovateľ oprel aktovku o barovú stoličku a vyštveral sa hore. Čašníčka zdvihla hlavu, oči vyčkávajúcej šelmy uprela na neho. Jej bledá pokožka ostro kontrastovala s čiernou farbou jej šiat. Spisovateľ si objednal obľúbenú značku červeného vína. Celú fľašu. Čašníčka vybavila objednávku a vrátila sa ku knihe. Spisovateľ vypil prvý pohár a ponoril sa do myšlienok. Nalial si ďalší. Kým ho vypil, vymyslel jej meno.
Strhol sa na prenikavé zakikiríkanie.
Jazmínka si priložila mobil k uchu. Telefonovala a usmievala sa. Občas prikývla. Prižmúrenými očami pritom pozorovala spisovateľa. Vyzeralo to, akoby sa usmievala na neho a dávala mu nejaké tajné znamenie.
Chlapík sa medzitým vytratil z kaviarne.
Po zotmení opustil Čiernu ružu aj spisovateľ. Ubytoval sa v penzióne Grand, iba na skok od kaviarne.

V izbe na prvom poschodí podišiel k oknu a dokorán ho otvoril. K oknu prisunul stoličku, o nohu stoličky oprel aktovku. Sadol si. Do izby prúdil čerstvý októbrový vzduch. Spisovateľ sa napriek tomu viditeľne potil. Náhle sa prebral z meravej nehybnosti, nemalo cenu to ďalej naťahovať. Načiahol sa za aktovkou, položil si ju na kolená a pomaly otváral. Vybral revolver, aktovku vrátil na miesto. Pevne sa zaprel do operadla stoličky a zbraň si priložil k sluche. Sekundy ubiehali. Váhal. Na nose ho šteklila kvapka potu. Chcel ju zotrieť vlhkou dlaňou voľnej ruky, ale nevládal.
Zaznel výstrel.

Precitol na poludnie. Osprchoval sa, obliekol a zišiel dolu na recepciu.
„Vy?!" zvolal prekvapený.
Jazmínka zdvihla hlavu od knižky.
„Myslíte si, že sa dá vyžiť z jedného platu?"
„Neviem. Čo sa stalo?"
„Neviete? Ten chlapík... z kaviarne..." povedala a vysmrkala sa do papierovej vreckovky.
Spisovateľ si náhle spomenul na africké príslovie.

Sedel v izbe na stoličke oproti otvorenému oknu a čakal. Vedel, že príde. Príslovia predsa nevznikajú len tak. Krátko po siedmej sa ozvalo klopanie na dvere. O niekoľko sekúnd znovu. Silnejšie a naliehavejšie. Dvere sa otvorili. Spisovateľ sa katapultoval zo stoličky, prudko sa otočil.
Stála tam. Pohľad vyčkávajúcej šelmy upierala na neho. Jemne si hryzla spodnú peru. Bruškom štíhleho dlhého ukazováka sa maznala s náušnicou na uchu. Spisovateľovi vystúpili na čelo kropaje potu. Telom mu prešli stovky voltov. Postavil sa mu.
Milovali sa. Spisovateľovo srdce búšilo. Krvný tlak sa blížil k hodnotám, pri ktorých v mozgu začína vznikať podivuhodná príhoda. Jazmínka sa tajomne usmievala, prižmúrenými očami pozorovala spisovateľa. Sem-tam prikývla a vzdychla: Áno. Spisovateľovi vyschlo v ústach. O chvíľu mu popukali pery. Útrobami sa mu šírila neznesiteľná páľava, ktorá ho zožierala. Potreboval vstať, opláchnuť si tvár, napiť sa vody.
No len čo sa nohami dotkol plávajúcej podlahy a urobil prvý krok, tíško sa zosunul k zemi. A v zlomku sekundy sa celý premenil na púšť.

1. Hartl, P.: Kompendium pedagogické psychologie dospělých. Praha: Karolinum, 1999, s. 231