Martin Vlado
Tlaková výš

Milovala to v búrke. Stála na balkóne, oči mala plné očakávania. Zozadu sa k nej priblížil a prešiel jej po vystupujúcich lopatkách. Vychutnala si jeho prsty, potom sa prudko otočila...
Balkón bol na štvrtom poschodí paneláka. Bolo naň dobre vidieť z činžiaka oproti, horšie z ulice. Veď kto by už kráčal po ulici v búrke s hlavou dohora. Zato v náprotivných oknách sa zopár hláv zjavilo hneď v prvý deň.
V sobotu to na búrku nevyzeralo. Sedeli na balkóne, popíjali modrú frankovku, on znenazdania začal recitovať:
deň, aký nenájdeš v kalendári
deň, keď sa rozsvietia všetky ulice
v tebe
deň, keď aj svedok mesiac vypadne z oblohy
do baru luna
tak pime
na ženu,
ktorá príde,
keď ju najviac čakáš
Báseň jej napísal prstom na telo: „Tá žena si ty," klamal jej.
Nakoniec sa predsa len strhla búrka. Pod neďalekým stromom postával starší muž. Vojenským ďalekohľadom pozoroval dianie na balkóne. Keď si chlapíka v tom istom okamihu všimli, dvojhlasne na neho zavolali:
„Hej, ty! Sleduj!"
Mužovi od rozrušenia vypadol ďalekohľad z rúk. Zohol sa poň – a už sa nenarovnal. Rozosmiala sa, až jej zabehla slina. Buchnátoval ju po chrbte s bielymi prúžkami od horného dielu plaviek, a prestal, až keď pocítil bolesť v malíčku. A k tomu všetkému spoza mrakov vyšlo slnko.
„Čo je s tebou?!" spýtala sa podráždene.
Ukázal na oblohu: „Pozri, Džuly, nie je to krása?"
Znechutene sa otočila chrbtom k dúhe.

- - -

Od rána pálilo nemilosrdné mestské slnko. Tlaková výš zasiahla celú Európu. Z ktoréhosi balkóna znel hit zo sladkých šesťdesiatych. Márne si však namáhal myseľ, na mená spievajúcej dvojice si nevedel spomenúť. Žena energicky otvorila balkónové dvere a ťahala ho dnu. „Nie, my dvaja nie sme Romeo a Júlia...," pospevoval si muž stále dookola tú starú pesničku.

- - -

Horúce a suché počasie nemalo konca. Jedno slnečné ráno od neho odišla. Čakal to. Aktuálne pozmenil posledné dva verše básničky, ktorou ju raz dávno pred búrkou oklamal, a v nejasnom očakávaní vyšiel s pohárom modrej frankovky na balkón.