Časť Vladových textov sa orientuje aj na spracúvanie náboženských námetov. Autor si odľahčeným, sebaironizujúcim dotykom s otázkami viery špecifikuje individuálny vzťah k Bohu. Aj tento predmetný vzťah, hoci je v ňom prítomný ironický nádych, podlieha premenám. Raz sa tvorca štylizuje do pozície renegáta a ostrého kritika cirkevnej pretvárky, nazdáva sa, „že najlepší odborníci / na manželstvo / sú katolícki kňazi", inokedy má tento vzťah charakter mementa, pokory a bázne vyplývajúcej z nesúladu s božskými princípmi: „Mŕtvemu ktorý nepríde / do neba / a nestretne sa s bohom / hovoríme nebohý." Niekedy sa Vladovi podarí presah z času do bezčasovosti, pomocou prirovnania odkryje to, čo inak uniká: „... krížik na jej tele / oveľa oveľa smutnejší / ako ten môj / ktorý nenosím."

Jaroslav Vlnka

Martin Vlado si obzvlášť všíma mýtus konca a začiatku, hranicu medzi skutočnosťou sveta tu a toho tam, ktorá je ostrá, no predsa neviditeľná, nepoznateľná dopredu. Rozdiel medzi hyperbolou a mýtom nie je však celkom zrejmý. Mýty mútia i umývajú, vyzdvihujú spomedzi nepreberného množstva, organizujú systém nanovo: to sú naše ľudské neistoty. Chceme ich odstraňovať. No je vždy dobré mať všetko presne rozškatuľkované, nemať v rezerve dáke tajomstvá, ktoré ešte len objavíme, raz, keď to bude treba? Sme civilizáciou, ktorá zredukovala metafyzické momenty na obyčajnú štatistiku. Zosystematizovali sme, čo sa dalo, ale stali sme sa tým lepšími, máme viac priestoru, sme šťastnejší? Je to otázka, ktorá je na večnú polemiku. Šťastie je po izolácii znovu vstúpiť do dialógu. Po získaní identity byť schopný vystúpiť zo samoty a dať ju do hry.

Martin Gajdoš

Jeho textom nie je nutné rozumieť do poslednej bodky, chápať ich skrz naskrz, či per extensum pomenovávať a rozpitvávať interakcie lyrického subjektu s okolím a sebou samým, aby sme sa dopátrali nejakých „veľkých" záverov a nečakaných vyústení. Vlado je básnik napätého ticha, očakávania a nebadanej akcie. Jeho básne sú ako malé, zhutnené príbehy – vždy také boli.

Marián Grupač

Martinovi Vladovi sa na krátkom priestore podarilo vynikajúco zachytiť atmosféru vecí, scén, príhod, ktoré zažil, počul, videl. Vlado je básnikom pozorovateľom. Texty zasadzuje do domáceho prostredia. Nenápadne používa slová ako predná izba, pálenka, babky, mlieko, krčma. Tieto slová nie sú stavebnými kameňmi textu, ale presne zapadajú na svoje miesta, dotvárajú atmosféru. Vlado neanalyzuje. Nepýta sa, neodpovedá, konštatuje, hoci niekedy ponúkne alternatívy. Nerozuzľuje otázky, nerieši problémy. Vlado nepointuje, nedáva návody. Konce básní obohacuje niekedy až bizarnými obrázkami: „tá čo ju ešte dnes / stretneš / nemá rada / jahody v januári" (Hovorí o smrti.) Tieto „pointy" niekedy básniam vtláčajú absurdný rozmer.

Štefan Chrappa

Košičan Martin Vlado sa narodil o päť rokov skôr ako jeho rodák Jozef Urban, ale prvé zbierky začal publikovať až koncom deväťdesiatych rokov, keď sa už básnická kariéra Jozefa Urbana chýlila ku koncu. Jeho poetika je protipópolom Urbanovej poetiky, nestavia na metafore – expresívnej metafore ani na expresívnom slovníku. Nie je typom básnika ako Urban, ktorý „neuznáva kvety, iba ohňostroje na stopkách". Nesúri čas, nesúri deje, skôr by ich rád spomalil vnímaním, rozmýšľaním, reflexiou. Nepredbieha, radšej sa necháva časom a dejmi obtekať, aby mohol lepšie vnímať skutočnosť, aby nazrel pod jej povrch, do jej podstaty.

Jozef Čertík

Po niekoľkých básnických zbierkach (jednej v autorskej spolupráci s Petrom Bilým) sa Košičan Martin Vlado predstavuje aj ako prozaik, poviedkami i črtami. Dotýka sa vnútorného sveta človeka, ktorý sa tu nachádza sám, v hraničných polohách, na míľnikoch svojej citovej existencie. Drobnohľad pocitov, nedeľná chvíľka depresie i rozkoše, pomalé umieranie a znovuzrodenie morálky – vo Vladových textoch nájdete všeličo... Píše divokým perom rôznorodo, jeho príbehy sa neodlievajú z jednej formičky. Krátke prozaické žánre mu dávajú slobodu vo vykresľovaní životných póz, situácií a osudov. Nepotrebuje do textu zanášať zbytočnosti, a preto zanecháva priamočiary odkaz – dojem. Dojmová, tak by sa dala označiť táto narácia, nebyť hĺbkovej štruktúry textu a niekoľkých vrstiev usúvzťažnených motívov.

Peter Rybanský

Básnik a (okrajovo) prozaik Martin Vlado (1959), výrazovo spriaznený s Ľubošom Bendzákom, Františkom Andraščíkom či Pavlom Suržinom, minulý rok vydal v poradí siedmu zbierku Olej (KON-PRESS). Kritika u tohto autora často spomína najmä sústredenie sa na výraznú pointu básne. Jeho najnovšia zbierka nie je iná. Väčšina básní je založená na nenásilnom vplynutí textu do pointy, ktorá následne núti k jeho spätnému prehodnoteniu a poskytuje čitateľovi radosť z náhleho objavu...

Ivana Hostová

V kontexte slovenskej poézie neznamená Vladova poézia vykročenie novým smerom, čosi, čo literárna kritika, menej už čitatelia, očakávajú s každou ďalšou vydanou knihou. Autorova poetika skratky, jazykového alebo životného paradoxu a introspekcie sú v zásade základnými poetickými nástrojmi poézie. O to ťažšie sa dá takýmito prostriedkami zaujať. M. Vladovi sa to podarilo, našiel spôsob, ako tieto nástroje funkčne zladiť...

Ján Gavura

Tvorba Martina Vlada vzdialene pripomínala diela Š. Strážaya, P. Suržina a D. Heviera. Spomedzi autorov poézie súkromia mal básnik najbližšie k M. Brückovi, Ľ. Bendzákovi a M. Hatalovi. Vladova poézia by mohla slúžiť ako pars pro toto jednej z najrozšírenejších podôb lyriky na prelome storočí, ako sa ujala medzi širokou, pololaickou až laickou verejnosťou. Na rozdiel od prevažnej väčšiny tejto produkcie sa vyznačovala istou tvarovou kultivovanosťou. Aj keď Vladove poznámky na okraj vlastného života neobohatili našu literatúru o estetické či myšlienkovo-psychologické objavy, vytrvalo, a pritom pomerne decentne dotvárali jej dobový profil.

Jaroslav Šrank

Martin Vlado opäť napísal vtipné a hravé básne, ktoré tematizujú aj samu literatúru a literárne súťaže. Svojím vecným výrazom a odkazovaním textov samých na seba akoby nadväzovali na texty Petra Macsovszkého.

Michal Rehúš