Martin Vlado - Muž oblačného dňa

odniekiaľ niekam vedú chodníky
po ktorých nechodievam

v jazyku ktorým nerozprávam je
napísané:
všetko sa dá
prečítať z bielka oka

ale ak chorobe rozumieš
nečakaj
že sa ti odovzdá celá

silná túžba zablatiť sa
sadnúť si na najbližší hrob
a prikývnuť
hoci meno nesúhlasí

ale ktorý mŕtvy
by ti nepatril
ak práve teraz prehĺtaš
svoju hrudu hliny

„Tvoje nohy dávno nevideli slnko,"
riekol som snu.

„Som dieťa noci," zašepkala ona.

„Som syn tieňov,
muž oblačného dňa," vykríkol som.

„Som tvoja žena," dodala

(Prvá)
Ak prosíš,
pros mlčky,

lebo iba o sebe smieš
takto nahlas pochybovať.

(Druhá)
Svetlo sa každým dňom približuje.

Ako Mu môžeš uveriť,
keď tvoje dni
a noci
sú prežiarené slnkom?

(Posledná)
Kráčam po nábreží
ako slnko po oblohe.
Voda je vymyslená. V topánke
ma tlačí ihla zo srdca.

Vie, čo urobím,
až raz príde ku mne most.
Ak je pravda, že všetci sa bojíme,
pomenujem ho

obecný blázon
má svoje muchy
motýle

a pánbožkove kravičky

páli im krídla
lebo krídla
nosia smútok

a on sa pekne smeje
ušami

vždy keď prídem domov
a zbadám ho
pri kostole

alebo ešte skôr

od rána tu sedím
triezvy
a bez cigariet

od rána
vyvolávaš mená
svojich mŕtvych bratov

ešte s nimi nie si
už nie si s nami

pripravujú ti miesto
pri večnom stole

prvý deň
budeš mať po pravici Jána
po ľavici Andreja

hej vrchný
nenúť ma dopiť
a nezhasínaj

kým neviem všetko

nikto neblúdi
nebude

lebo všetky cesty sú prašné
aj tie vydláždené lesklé
po daždi

na ktorý toľko čakáš